Vydanie knihy Teraz a predtým

Ako sa to začalo

Píšem už veľmi dlho, zrejme od svojich 14 rokov. Začala som príbehmi, poviedkami, básňami a až teraz prišiel na rad román. Verím, že sa mi čoskoro podarí sfinalizovať jeho vydanie. Písala som ho vo voľných chvíľach takmer tri roky, aj keď najproduktívnejšie asi posledný polrok. Mal by to byť román, ktorý sa nielen zmestí do každej kabelky, ale bude vhodným čítaním do pohody i nepohody. Veď posúďte sami.

Detaily

Hlavná postava románu Teraz a predtým žije už niekoľko rokov vo vzťahu, ktorý jej neprináša naplnenie. Občas zablúdi do svojej minulosti a v jednotlivých udalostiach nachádza prepojenia s prítomnosťou. Veľa pre ňu znamená rodina, sestra a priatelia z čias, keď študovala na strednej škole. Nepríjemná pracovná skúsenosť ju privedie k človeku, o akom podvedome snívala. Podarí sa jej nájsť svoje šťastie a zmieriť sa s tým, čo prežila? Je s ňou jej minulosť spätá natoľko, že ju bude zväzovať a brániť žiť naplnený život? Odpovede nájdete v tomto príbehu.

... a ešte niečo navyše

Radi počúvate dobrú hudbu? Možno pri čítaní môjho románu si spomeniete na pieseň, s ktorou sa vám spájajú nejaké príjemné veci súvisiace s láskou. Guns N Roses, Adele, Tina Turner... Možno sa trafím aj do vášho hudobného vkusu.

Kto som?

Som dušou novinárka, povolaním expertka v komunikácii a tak normálne bežná krehká žena s plusmi a mínusmi v strednom veku.

Prečo to robím?

Som presvedčená, že aj napriek informačnému pretlaku, na knižnom trhu je stále veľa dobrých kníh, ku ktorým patria aj romány pre ženy. Vydavateľstvá však nemajú personálne a ani finančné kapacity, aby vydávali toľko kníh. Samozrejme, že som pár z nich oslovila a dali mi pozitívnu spätnú väzbu, že sa im páči štýl môjho písania, ale aj napriek tomu je stále viac dobrých rukopisov ako finančných prostriedkov na ich vydanie. Tak som sa rozhodla vydať si knihu sama a ak by to šlo, tak aj s vašou pomocou na tlač knihy.

Ukážka z knihy:

TERAZ

Nervózne ťuká do starého písacieho stroja značky Underwood a cíti sa presne tak „under“. Pod hranicou normálu a kmitajúca ako kyvadlo, z jednej strany na druhú. Na niektoré správy je stroj lepší ako počítač, aspoň si takto vybije zlosť. Presnosť úderov sa snúbi s presnosťou a staromódnou nemennosťou textu. Má na sebe sivý sukňový kostým, polodlhé hnedé vlasy jej trochu padajú do očí, ktorých pekný tvar skrývajú decentné okuliare. Bude mať štyridsať, ale vyzerá oveľa mladšie. V rádiu znie jej pieseň do nepohody od R. E. M. Nejaký vzdialený hlas spieva o tom, ako stráca svoju vieru, ako niekto povie veľa, a pritom nie dosť. Rytmickým buchotom si vylieva zlosť do inventára, starého prežitku socialistických čias, píše nudné hlásenie o pohyblivom stave zamestnancov v štátnej inštitúcii. Klepot klávesov preruší zvonenie telefónu. Volá šéfka ekonomiky a pýta sa na stretnutie k nepravidelnej dochádzke istého pracovníka. Každá takáto naoko dôležitá vec vyžaduje konzultáciu vedúcej personálneho oddelenia. V duchu sa pousmeje, ako sa jej zo štúdia psychológie a slovenského jazyka podarilo prepracovať na túto pozíciu. Krátka prax v zahraničí, personálny manažment, HR-kurzy a po dvoch rokoch stresujúcej praxe v komerčnej firme zakotvila v štátnej inštitúcii, kam ju dotiahol jej manžel Braňo. Dúfa len, že jej práve teraz nevolá. Ráno sa s ním opäť rozlúčila s nevyslovenou otázkou, ako môže už niekoľko rokov existovať s takým chrapúňom a lenivcom. Chce aspoň nachvíľu na všetko zabudnúť. Na všetky povinnosti, rozhodnutia, ktoré ešte neurobila, a spláchnuť tie, ktoré už urobila. Preruší písanie a otvára okno. Dýcha svieži novembrový vzduch a vie, že toto je posledných pár minút, kým všetky bežné povinnosti neodštartuje hlučný príchod jej dvoch kolegýň.

***

Zdalo sa mu, že vonku sa rozfúkalo. Pozrel na mobil a zháčil sa. Opäť mešká do práce. Dlho do noci sedel pri počítači, potom rozmýšľal nad svojím životom, nevedel zaspať, a teraz toto. Striaslo ho pri predstave, ako sa bude dnešný deň vyvíjať. Rýchlo na seba nahádzal veci, vypil tri hlty vody a zamieril na najbližšiu zastávku električky. Vietor stihol počas noci rozfúkať posledné zvyšky lístia a nahota stromov v ňom vyvolala ešte väčšiu nepohodu a nevôľu. Prišlo mu na um, že ho znovu zavolajú na personálne a tušil, že teraz mu to tak ľahko neprejde. Vedel, že by si mal vybaviť aspoň potvrdenie od lekára, ale keďže nevolal vedúcemu, v dochádzke mal aj tak mínus. Opätovne ho striaslo, tentoraz od zimy. Narýchlo si obliekol len ľahkú bundu, no v noci boli dva stupne nad nulou. Akoby to nestačilo, ešte aj električka začala zúrivo cengať. Najskôr si myslel, že to na nejakých chodcov alebo autá. Vzápätí však pochopil – zastali pre haváriu predchádzajúcej električky, ktorá sa prednou časťou vykoľajila z dráhy a krížom cez koľajnice stálo auto. Vodič električky horlivo diskutoval s hliadkou dopravného dispečingu a šofér auta niečo vysvetľoval do mobilu, pričom pobehoval z jednej strany koľajiska na druhú. Nervozita sa dala krájať vonku, ale aj vnútri električky. Cestujúci nespokojne nazerali von oknom a podaktorí aj zlostne hundrali. Časť z nich vystúpila von, do chladného dňa, a časť ostala vnútri. Tak to by sme mali, pomyslel si a nadobúdal presvedčenie, že v tento deň ho už nič dobré nečaká. Z prehrávača, ktorý dosť nahlas počúvala slečna vo veku jeho dcéry, začul nový song Jany Kirscher. Spievala o tom, ako sa jej dnes nedarí. Banalita náhod, ale tak rád by už tu spleť nešťastných recidív zastavil a viedol život bez omylov. Bývalá mu včera napísala, že chce zvýšiť výživné na deti, a on netuší, z čoho to má platiť. Keď stratí prácu, pravdepodobne sa ocitne vo väčších problémoch, ako si sám vie predstaviť. Keby nemal problém zo zaspávaním, všetko by bolo inak. Možno...

***

Popoludnie sa vlečie pomalým, skoro zimným tempom. Rozospato si preklikáva nové zákony a jedným uchom počúva svoje kolegyne, ktoré rozoberajú vianočnú výzdobu v obchodoch. Tak veľmi chce ísť domov, no zároveň aj zostať na svojom mieste. Vie, že o chvíľu jej zavolá manžel. Telefón zazvonil takmer súčasne s jej myšlienkou.

„Renáta, pôjdeme dnes na nákup?“ Hlas mu znel prísne a neláskavo.  Predstavuje si, ako mu vlasy s málo výraznými šedinami padajú do tváre. Mal by sa ostrihať.

„Veľmi sa mi nechce.“

„Ááále, no tak! Večer by si potom uvarila a ja zatiaľ namontujem tie nové žiarovky.“ snaží sa ju presvedčiť a ona cíti, ako sa v nej drobia posledné zvyšky stereotypného manželského života.

„Nechce sa mi variť,“ povie podráždene.

„Ale niečo snáď musíme jesť...,“ presviedča ju „veď mäso z nedele sme dojedli včera a chcelo by to nejakú teplú večeru, keď je vonku tak hnusne,“ stále trvá na svojom.

„Ako myslíš! Príď teda po mňa,“ odvetí rezignovane a zloží slúchadlo telefónu, ktorý si pamätá aj časy dávno minulé. Keby ho na stole čo len o kúsok posunula, šnúra by sa uvoľnila a aparát by ohluchol. Ak budú peniaze z ministerstva, možno sa jej ujde nový. Chce sa jej kričať, volať na všetky strany, nech jej všetci dajú pokoj. Zdá sa jej, že sa jej život rozutekal ako koráliky, ktoré tak rada nosila v detstve. Vydala sa dosť neskoro a za človeka, s ktorým mala len máločo spoločné. Keď sa nehádali, tak väčšinou mlčali, a to bolo pre ňu vykúpením. O vášni a láske už nemohlo byť ani reči, pretože vyprchala krátko po medových týždňoch. Keďže nemali deti, lebo premeškala ten správny čas, žili len sami pre seba a vlastne o sebe nič nevedeli. Stereotyp a všednosť niekoľkých možno stratených rokov. Bolo to však lepšie ako byť sama. Sedí a pozerá doprázdna. Ako rada by sa preniesla niekam inam, odkiaľ sa duša nechce vrátiť, lebo je tam tak dobre ako na prázdnom vidieckom cintoríne, kde horí len jedna sviečka, na hrobe jej starej mamy, niekde v diaľke bijú zvony, vtáky šermujú na oblohe svoju jesennú pieseň a pokoj je tak neuchopiteľne podmanivý, až sa človeku tisnú slzy do očí. Kde môže nájsť svoj pokoj, kde je múdrosť konštantná, stála, objímajúca? Azda je to tak len v knihách? Odrazu dostane chuť ísť von a zájsť si do kníhkupectva. Síce bude mať v dochádzke mínus, ale to si do konca mesiaca ešte stihne nadrobiť. Najväčším mínusom jej života je aj tak Braňo. Rýchlo sa oblieka a hovorí kolegyniam rýchle ahoj. Ich zvedavé pohľady si nevšíma. Manželovi napíše cestou esemesku, že odišla na stretnutie mimo kancelárie a pravdepodobne príde neskôr. Teší sa, že takouto nevinnou lžou sa zbavila povinností a nevie sa dočkať, kedy bude v meste. Berie to ako svoje vyslobodenie.