Pamätník ľudovej architektúry

Myšlienka vytvoriť pamätník určitej spoločenskej, politickej a kultúrnej zmene siaha do roku 2006, kedy vznikli vizualizácie pre moje rodné mesto Poprad. Bolo to v období, kedy moju aktuálnu skutočnosť lemovala na jednej strane tradičná architektúra ako obraz našej „stratenej nevinnosti“ a na strane druhej panelák a sídlisko ako doba môjho reálneho detstva za socializmu. Nápad preniesť PĽA do Košíc prišiel v roku 2008 kedy Košice vyhrali titul Európske hlavné mesto kultúry spolu s Marseille. V hlavnej časti projektu ide o zásah do existujúcej sídliskovej zástavby – o prenesenie troch reálne existujúcich zrubových stodôl a ich trvalé umiestnenie na streche paneláka na jednom z košických sídlisk. Jedna stodola je z Liptovskej Tepličky, dve sú z oravskej Párnice. Tradičná zrubová architektúra nášho vidieka vytvorí pamätník v prostredí, ktoré sa dá vnímať ako jej presný protipól. Pôjde o monumentálny ready-made, keďže zrubové stodoly budú pravé, prenesené zo svojho pôvodného miesta. Priamy vstup na strechu nebude možný. Žiadne kladenie vencov, ani organizovanie spoločných stretnutí. Pamätník sa obracia k jednotlivcovi – obyvateľovi sídliska. Ten sa naň bude dívať zo svojho bytu: sám, s rodinou, pri varení obeda, zaspávaní, prebúdzaní. Miesto bude vybrané tak, aby ho mohli pozorovať aj obyvatelia iných častí Košíc či turisti prichádzajúci do metropoly východného Slovenska.

PO 1,5 ročnej prípravnej fáze máme hotový projekt , statický výpočet, všetky potvrdenia aj najdôležitejší súhlas obyvateľov bytového domu. Za sa vyslovilo 34 z 48 vlastníkov, čo je neuveriteľné. Títo ľudia sú pre mňa hrdinovia, kedže aj napriek možným rizikám sa rozhodli podporiť Pamätník ľudovej architektúry.

Oficiálny ceremoniál otvorenia Pamätníka bude súčasťou festivalu „Naše sídlisko“ nášho partnera SPOTS a je naplánovaný na 14. septembra. Ceremoniál bude mať podobu verejnej Odobierky v mojom podaní, v ktorej sa rozlúčim so sídliskom ako domovským prostredím, ktoré ma a moju generáciu formovalo. Odobierka je starý tradičný rituál predchádzajúci svatbe, v ktorom sa nevesta lúči so svojimi rodičmi, prosí ich o odpustenie a žiada požehnanie. Lúči sa aj s domom svojich rodičov, za spevu svojich súputníčiek prekráča prah a symbolicky vykračuje na novú etapu života. Tento rituál vnímam ako magický rituál prechodu z jednej etapy do druhej a zapájam do neho svoju skúsenosť so sídliskom, miesto svojho detstva. Miesto rodičovského domu sa tak budem lúčiť s panelákom a sídliskom. Známy refrén oravskej Odobierky interpretovaný Darinou Laščiakovou „Zbohom ostávajte, hej mamičkine prahy, čo Vás prekráčali, moje biele nohy“ mením na „Zbohom ostávajte, hej totalitné prahy, čo Vás prekráčali, moje biele trampky.“ Otvorenie pamätníka sa bude niesť v takomto silne emocionálnom duchu, so spevmi (prizvaní speváci z folklórnych súborov), hostinou (výzva všetkým rodinám žijúcim v paneláku, ktorý je „podstavcom“ pre PĽA) a ľudovou veselicou (outdoorová veselica bude mať podobu dnes tak populárneho formátu verejného pikniku). Spolu s obyvateľmi „podstavca“ zorganizujem ľudovú veselicu, plnú domácich jedál, pitia, tancov a spevu. Celá akcia bude dokumentovaná pre potreby dokumentárneho filmu ( Palo Pekarčík partiznat film s.r.o), zaznamenané budú aj bezprostredné emócie, reakcie návštevníkov otvorenia PĽA. Pamätník bude symbolicky odovzdaný všetkým ľudom, čo v súčasnosti žijú na sídlisku.

Tomáš Džadoň ( 1981) Od roku 2007 sa intenzívnej venujem sochárskej objektovej tvorbe resp. tvorbe v priestore s dôrazom na fyzický zážitok pre diváka. Jeho prítomnosť v mojich inštaláciách je kľúčová a svojimi objektami a inštaláciami sa snažím o jeho zneistenie. Vychádzam z vlastnej osobnej skúsenosti, kedy detstvo mi oddelil rok 1989 a vyrastal som už v otvorenej spoločnosti "mečiarovského" kapitalizmu. Vzhľadom na túto bipolárnu životnú skúsenosť, ktorú považujem za jednu z najhodnotnejšch, mám problematický vzťah k vlastnej minulosti. Podstatný bol pre mňa pojem tradícia, ktoré si komunizmus svojsky preložil ako folklór a zdegradoval ho na folklórne slávnosti, spevy a tance a tým ho dokonale zmrazil. Prácou s ľudovou architektúrou (Tradičný karaván 2006, Pamätník ľudovej architektúry 2006-2013) alebo socialistickou ikonou -panelákom- budujem si vlastný pohľad na súčasnosť. Neodmietaním minulosti ale práve naopak , prihlásením sa k nej ako k niečomu čo k nám patrí je jedným zo spôsobov ako sa stať tými kým chceme. Tento prístup mi vyniesol dve nominácie na Cenu Oskára Čepana( 2009 a 2012), nomináciu na Ceny Jindřicha Chalupeckého 2009, Cenu Essl award od Baumaxu, cenu Cypriána udeľovanú na bienalé SKÚTER v GJK Trnava a v roku 2012 mi bola udelená cena nadácie Tatrabanky Mladý tvorca za výtvarné umenie.

Partneri projektu: Košice 2013, n.o., Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, SPOTs, Verejný podstavec o.z., Nadácia Intenda, Tabačka KulturFabrik, Banská St a nica Contemporary, Krokus Galéria, Slovenská národná galéria